Zborový výlet – Uhrovec, Timoradza, Podlužany

Na začiatku októbra, keď jeseň krásne zafarbila listy, prišiel čas na zborový výlet.  Už rok predtým na majestátnom Bradle sme dostali  vynikajúci typ od najmladšieho účastníka zájazdu. Poďme na „ túr Štúr“, ktorá sa začala v jedno slnečné sobotné ráno.  Hneď na úvod prišlo prekvapenie.  Autobus bol pristavený včas, druhé, oveľa väčšie prekvapenie: autobus bol úplne plný! V Iľanove nasadla posledná partia a po modlitbe sme mohli vyraziť. Prvá zastávka: Uhrovec.  V obci nás privítal brat farár Martin Šípka, previedol nás kostolom a históriou zboru. Po ozaj skvelom občerstvení prišiel hlavný bod programu.  Návšteva rodného  domu Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka.  V peknej expozícii  erudovaného výkladu lektorky sme pobudli oveľa dlhšie ako sme mali.  Potom cez Podlužany sme prešli do Timoradze. Trochu sa  mi zachvelo srdiečko. Ako 24. ročný chalan som  po tej ceste kráčal ako začínajúci kaplán.  S batôžkom cez plece som postál pri kríži a opýtal sa: „Pane, čo ma čaká?“ A potom už kostolík, pred ktorým čakali trochu starší, ako som si ich pamätal.  Padli objatia aj trochu sĺz.  Priznám sa, 16 rokov som nemal celkom odvahu sa ukázať v zbore, kde som začínal.  S veľkou láskou ma prijali, no ja som už vedel, že pôjdem do Liptovského Mikuláša.

Z Podlužian rovno do Timoradze. Majú tam nádherný kostolík, presne v tom istom období postavený, ako kostol v Iľanove.  Možno sa dostali do ešte zložitejšej situácie, lebo po vysviacke bol ich pán farár nútený štátnou mocou zbor opustiť.  Počúvali sme o histórii, prešli jeho zákutiami. Nakoniec sme boli pozvaní na občerstvenie – čo skôr vyzeralo ako malá svadba.  V ďalších stretnutiach s milými  a obetavými ľuďmi sme opäť strávili viac času ako sme plánovali.  Rozlúčili sme sa, zakývali Podlužanskej fare, kde sme ako mladá rodina začínali.  Čo s načatým večerom?  Ešte raz sme sa vrátili do Uhrovca a vyšli na Jankov  vŕšok.  Je tam pamätník, niečo ako u nás na Háji, len o dosť väčší.  Nádherný výhľad na Uhrovskú dolinu.  Pár spoločných fotiek a samozrejme pieseň a modlitba.

Nasledovala cesta domov. A tu sa stalo niečo nevídané.  Začali sme spievať a spievali celou cestou, kresťanské aj ľudové piesne.  Naše dievčatá rozospievali dokonca aj pána šoféra. Nakoniec  sme sa o ňom dozvedeli, že kantoruje v Liptovskej Sielnici.  Rozlúčili sme sa v hlbokej noci. Plní krásnych dojmov. Bol som rád, že ľudia boli spolu, trochu si oddýchli, potešili sa a vznikli nové priateľstvá.  Tešíme sa na nové krásne zážitky. Už je taký plán: ísť o rok pozrieť Hurbanovo.  Je veľmi dobré  spojiť veci náboženské s dejinami národa.  Je potrebné žiť svoju vieru, ale sa aj vzdelávať v našej spoločnej histórii.

Marián Bochnička, predsedajúci zborový farár