História diakonie

Liptovský Mikuláš už od začiatku 19. storočia je známy sociálnou a charitatívnou činnosťou na vysokej úrovni. Pričinili sa o to rôzne spolky svojpomoci, Spolok striezlivosti, “stoličný špitál” (ako jedna z prvých troch krajinských nemocníc v Uhorsku), ale najmä ženský spolok DOBRODEJ.

Na požiadanie spolku Dobrodej prišla do Liptovského Svätého Mikuláša 22. septembra 1922 z nemeckého diakonického Materského domova Mária Kmeťová, prvá slovenská diakonisa (pôvodom zo Sliezka).

Mikuláš sa stal centrom slovenskej evanjelickej Diakónie. Mikuláš mal vtedy veľa šľachetných žien, medzi nimi vynikali Marienka Lacková a Oľga Albíni-Janošková. Práve tá druhá sa zaslúžila o to, že Liptovský Svätý Mikuláš sa spájal s kresťanskou službou lásky. Pani Oľga Albini-Janošková bola tajomníčkou a dušou Spolku Slovenskej evanjelickej diakónie, ktorý mal sídlo v Mikuláši. Tu v Ballovskom dome – Betánii vzniklo (1932) sídlo Materského domova slovenských evanjelických diakonís. Odtiaľ dobre pripravené sestry diakonisy odchádzali konať službu lásky do sirotincov v Modre, Myjave …, do starobincov v Turčianskom Sv. Martine, Bardejove, Prešove …, do internátov evanjelických škôl, do nemocnice vo Zvolene, do materských škôlok – Záhradiek Pánových i inde.

V roku 1948 sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnila Prvá československá konferencia diakónie – zastúpené boli všetky evanjelické Materské domovy z bývalej ČSR (tri Materské domovy zo Slovenska – Liptovský Mikuláš, Bratislava, Stará Turá).

V meste sídlila Diakónia ECAV na Slovensku. Od roku 1952 ak chceli diakonisy pracovať v mikulášskej nemocnici museli si vyzliecť diakoniské rúcho. Rokom 1956 Slovenská ev. diakónia zanikla.

V Liptovskom Mikulaši sa obnovila práca diakónie v roku 1998.