Celková história

História Ev. a.v. cirkevného zboru Litovský Mikuláš

 Cirkevný zbor vznikol v 16. storočí. Z dobových dokumentov sa dozvedáme, že už roku 1525 bol takmer celý Liptov reformovaný. Platil princíp: „Cuius regio eius religio“, teda: „Koho krajina, toho náboženstvo“. V Liptovskom Mikuláši to boli šľachtici Pongrácovci, ktorí sa postarali, že od druhej polovice 16. storočia vo farskom kostole sv. Mikuláša pôsobili evanjelickí kňazi. Počas protireformácie s podporou katolíckej šľachty, jezuitských a františkánskych mníchov kostol evanjelikom zobrali a poskytli rímskokatolíckej cirkvi, ktorej ako farský kostol patrí dodnes.
Na základe ustanovenia uhorského snemu z roku 1681 si liptovskí evanjelici postavili takzvané artikulárne kostoly v Paludzi a v Hybiach. Svätomikulášski mešťania takmer všetci zostali evanjelikmi. Aj niektorí šľachtici.  Cirkevne patrili do artikulárnej cirkvi v Paludzi. Bohoslužby sa vykonávali v Liptovskom Svätom Mikuláši aj súkromne v domoch, najmä v kúrii šľachticov Pongrácovcov. Veľkým úspechom reformačného zboru bolo, že mnohé rodiny vlastnili Tranovského Citharu sanctorum, po liptovsky Tranoscius, a všetky majetnejšie rodiny mali aj Bibliu. Zvykli si na jej český – kralický preklad. Obsahová pestrosť duchovných piesní a čítanie Biblie podstatne a trvalo ovplyvnilo kresťansko-evanjelickú náboženskú duchovnosť, morálku aj vzdelanosť mnohých evanjelických a.v. generácií v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Tolerančný patent Jozefa II., ktorý bol v Liptovskej stolici čítaný 31. januára 1782, mal veľký historický význam pre tunajšie luteránske obyvateľstvo, ktoré viac ako sto rokov konfesionálne i historicky patrilo do artikulárnej cirkvi v Paludzi. Dňa 25. marca 1782 sa v Paludzi zišlo artikulárne presbyterstvo a dohodlo sa, že žiadosť o stavbu nových kostolov a o vznik nových evanjelických zborov požiadajú: Liptovský Svätý Mikuláš, Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča), L. Sielnica, L. Trnovec, L. Ján. 24. marca 1783 evanjelici a.v. z Liptovského Svätého Mikuláša, Vrbice, Palúdzky, Demänovej, Ploštína, Iľanova, Okoličného, Vitálišoviec, Veternej Poruby, Smrečian, Žiaru, Jalovca Trsteného a L. Ondrašovej poslali žiadosť na stavbu kostola, fary a školy. Základný kameň položili 9. júla 1783. Nový cirkevný zbor dostal pomenovanie Vrbicko-svätomikulášsky cirkevný zbor s fíliami. Na zborovom konvente dňa 17. marca 1785 bol schválený prvý evanjelický kňaz Emerich Berzevický, rodom zo Šariša. Stavba kostola skončila v lete 1785 a 2. októbra 1785 kostol posvätili: domáci farár Emerich Berzevický, Matej Šúlek, ev. a.v. farár z Paludze, Ján Migyalka, ev. a.v. farár z L. Sielnice.

Kostol má podobu pozdĺžneho kvadrantu, postavený v klasicistickom slohu. Vyjadruje prísnosť, čistotu a demokraciu, rovnosť pre všetkých, ale i skromnosť a mieru v materiále, farbe i tvare. Až o sto rokov neskoršie (1885) postavili vežu s tromi zvonmi. Veľký zvon sa volá Luther a váži 1375kg, stredný zvon sa volá Dobrý pastier a váži 728 kg, malý zvon sa volá Kríž a váži 407 kg. Dnes má veža štvrtý zvon, volá sa cengárka z roku 1925. Veža je umiestnená tak, že s kostolom tvorí harmonický celok a slúži ako hlavný vchod do kostola. Oltár zdobí obraz ukrižovaného Ježiša Krista, na oltári i kazateľnici sa nachádzajú erby rodín Pongrácovcov, Okoličániovcov a Smrečániovcov.

Oltár zdobí Svätá trojica, pod ňou archaniel Michal a po bokoch postavy apoštolov Jána a Matúša. Krstiteľnica je z mramoru a medi. Darovala ju Marienka Čupková, mikulášska krajčírka. Organ je od majstra Jána Tučeka z Kutnej Hory.

V rokoch 1798-1837 bol zborovým kňazom Matúš Blaho, ktorý sa výrazne podieľal na zlepšovaní náboženského, sociálneho i kultúrneho života obyvateľov mesta i fílií. Po Blahovej smrti si vrbickosvätomikulášsky cirkevný zbor chcel vyvoliť za farára Jána Kollára, peštianskeho farára. Kollár pozvaniu nevyhovel, ale namiesto seba odporučil svojho krajana z Turca Michala Miloslava Hodžu.

M. M. Hodža pôsobil v zbore v rokoch 1837-1866. Hneď v prvej kázni uviedol svoj základný postoj k službe: „…vďačnosť Bohu, vernosť cirkvi a pomoc svojmu národu.“ Od začiatku sa Hodža snažil o prehĺbenie náboženského života, zavádzal aj niektoré liturgické reformy pri službách Božích: namiesto jedného liturgického textu zaviedol dva, oživil poriadok Večere Pánovej, uviedol spievanie Žalmu, odstránil zvonček a predávanie lavíc v kostole. Zavádzal platenie cirkevnej dane. Vďaka Hodžovi sa Liptovský Svätý Mikuláš stal na niekoľko rokov centrom slovenského národného života. Za jeho pôsobenia cirkevný zbor zažil aj ťažké patentálne boje o cirkev. Situácia sa upokojila až za pôsobenia kňaza Fridricha (Bedricha) Baltíka.

Baltík pôsobil v zbore v rokoch 1870-1895. Na jar v roku 1871 položil spolu s kolegami s vedenia cirkevného zboru  základný kameň novej murovanej školy, ktorú už na jeseň 8.10.1871 posvätili. Stal sa aj liptovským seniorom a pri príležitosti stého výročia postavenia kostola zorganizoval aj postavenie veže, ktorá dovtedy kostolu chýbala. Po plodnom účinkovaní odišiel z cirkevného zboru, keď bol vyvolený za biskupa preddunajského dištriktu.

Dňa 29. septembra 1895 bol jednohlasne vyvolený za vrbickomikulášskeho farára Juraj Janoška. Pôsobil v rokoch 1895-1930.

Počas jeho účinkovania cirkevný zbor prekvital. V roku 1917 bol otvorený sirotinec, v roku 1922 slávnostne privítali zborovú diakonisu Máriu Kmeťovú z breslavskej Bethánie. V roku 1922 bol inštalovaný za biskupa Východného dištriktu a ako vekom starší sa stal zároveň generálnym biskupom.

Po smrti biskupa Janošku bol za zborového farára vyvolený Michal Madera, rodák z Oravy. V zbore účinkoval od roku 1914 ako kaplán katechét a dištriktuálny farár. Od roku 1930-1945 ako farár.  Osvedčil sa ako výborný pedagóg, vynikal svojimi kázňami a príležitostnými rečami. Vždy mu išlo o duchovné, mravné i hmotné povznesenie zboru. Nikdy sa nebál cirkevných dlžôb, lebo poznal sociálne cítenie a štedrosť cirkevníkov.

Sociálno-humánna práca – diakonia v cirkvi, bola láskou jeho srdca. Bol pri vzniku Spolku slovenskej evanjelickej diakonie, pripravil stanovy. Pripravil vznik Materského domova slovenských diakonís. Duchovným správcom sa stal farár-profesor Ľudovít Neckár. Za účinkovania Michala Maderu sa postavila nová fara, cirkevný dom a väčšia oprava kostola. Dokončený bol starobinec-Bethánia (Ballovský dom). Činnosť zboru sa rozrástla, bolo zriadené miesto druhého farára. V roku 1938 bol ako druhý farár vyvolený Vladimír Kuna, zároveň bol  poverený správcovstvom v sirotinci a pracoval aj ako nemocničný farár. V zbore pôsobil v rokoch 1938-1959.  V roku 1943 bola otvorená evanjelická materská škôlka – Záhradka Pánova. Vedúcou učiteľkou sa stala diakonisa Viera Fašková.

V roku 1945 bol za predsedajúceho zborového farára pozvaný generálny biskup Dr. Vladimír Pavol Čobrda. V zbore pôsobil od roku 1945-1953. Jeho príchodom sa opäť L. Sv. Mikuláš stal biskupským sídlom. Tajomníkom biskupského úradu sa stal farár Pavol Neckár. Dištriktuálnym farárom sa stal Jozef Juráš.

Hoci po vojne bolo veľmi veľa práce v cirkevnom zbore, zbor mal veľkú duchovnú silu, mal 5 farárov a vyškolené a vysvätené diakonisy. Kostol aj modlitebne boli vojnou značne poškodené. Najviac bola poškodená Modlitebnica vo Vrbici,

ktorú podľa nových plánov architekta M. M. Harminca prestavali na kostol v roku 1951. Pred hlavný kostol boli postavené sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu – koncom roka 1950. Po 2. svetovej vojne rozkvitala Diakonia. Priaznivo sa rozvíjala práca v sirotinci, práca činorodého Nedeľného spolku so svojimi odbormi – turistickým, divadelným, speváckym, stolnotenisovým,… (spolok mal 260 členov, z toho spevácky odbor mal 61 členov), rozkvitala činnosť dorastu, vznikali nové základiny… .

Toto všetko bolo postupne v 50-tych rokoch 20. storočia likvidované. Sirotinec bol znárodnený a presťahovaný (od otvorenia sirotinca bolo zaopatrených, vychovávaných 434 detí). Bola poštátnená materská škôlka – Záhradka Pánova. Aktívne prestali pracovať zborové cirkevné spolky (Dobrodej) a Evanjelický nedeľný spolok. Bol znárodnený Evanjelický cirkevný dom, sirotinec, starobinec Bethánia, evanjelické školy so všetkými budovami vrátane budov v jednotlivých fíliách.

V ťažkých rokoch znárodňovania pôsobil ako zborový farár Dušan Albíny (1954-1956). Po ňom v rokoch 1956-1965 bol zborovým farárom Miloš Kollár. V rokoch 1959-1985 bol zborovým farárom Július Gabul, ktorý sa postaral aj v čase socializmu (komunizmu) o stavbu kostola v dcérocirkvi v Iľanove. V rokoch 1966-1969 pôsobil v cirkevnom zbore farár Dušan Pobuda. V rokoch 1970-1973 účinkoval v zbore Štefan Šimko, potom v rokoch 1973-1985 Ladislav Sokol. Od roku 1985-1995 pôsobil v zbore senior Milan Devečka a jeho manželka-farárka Irena Devečková a v rokoch 1996-1999 pôsobil ako zborový farár Ján Kolesár.  Od roku 1999 sa za pôsobenia Libora Bednára (pôsobil v zbore v rokoch 1996 – 2005) a Mariána Bochničku (do zboru prišiel v roku 2000) postupne rekonštruujú jednotlivé budovy zboru. Je to beh na dlhé trate, ale v súčasnosti sú zrekonštruované modlitebne v Ondrašovej a Okoličnom, rozsiahlou rekonštrukciou statiky, kúrenia a rozvodov prešiel hlavný kostol (2012), už niekoľko rokov opäť slúži cirkvi druhá fara na ulici Jura Janošku (bývalý dom správcu sirotinca) a tiež tzv. domček pre stretávanie mládeže v pastoračnom stredisku mládeže Vladimíra Kunu. Vykonalo sa aj niekoľko menších alebo čiastočných opráv a rekonštrukciou prešla aj Bethánia, ktorá v súčasnosti slúži na účely prenájmu.

V súčasnosti pôsobí ako prvý zborový farár Marián Bochnička, ako zborový farár Vladimír Ferenčík a ako námestný zborový farár J.Havrila ml. od 1.9.2023 (Do 31.8.2023 farárka Lýdia Kordošová) .

Viac z histórie:

Vrbica – Zbierka, Iľanovo, Lipt. Ondrašová, Okoličné, osobnosti zboru.

Spracovala Mgr. Daniela Fiačanová, cirkevná archivárka