Epidémie a cirkev

Kresťanstvo si získalo uznanie a chválu činorodou láskou. V období prvotnej apoštolskej cirkvi sa považovalo za najkrajšiu úlohu pomáhať biednym, chorým a opusteným.  Tak vzniklo spoločenstvo lásky. Reformáciou a novým cirkevným zriadením vznikla potreba oživenia diakonie, čiže služby lásky. Humanita a práca úslužnej lásky sa stala jedným z hlavných programov cirkvi a evanjelických zborov.  Z dobových dokumentov poznáme, že cirkevné zbory mali zriadený tzv. špitál, kde sa umiestňovali chorí ľudia, najmä , keď išlo o nejakú infekčnú chorobu, alebo išlo o opusteného človeka. Obyčajne to bola jedna izba pri kostole, alebo pastierni. Opateru a jedlo mu zabezpečovala daná komunita, čiže každá domácnosť sa jeden deň starala o pacienta. Boli to rôzne formy diakonickej pomoci.

Keď dnes chceme nahliadnuť do našej vrbickosvätomikulášskej cirkevnej histórie a priblížiť si ako naši predkovia zvládli epidémie, poslúžia nám vzácne zápisnice z konventov a vzácne matriky. Nemáme tam presný opis, ale nás informujú ako a kedy sa znížil počet členov zboru a v matrikách máme vždy na konci roka štatistiku. Pri hromadných úmrtiach nie je vyslovene napísané, že išlo o infekčnú chorobu, ale spoločným znakom je zápis, že išlo o „vysokú horúčku“. V zápisniciach sa objavujú informácie, že zlé choroby boli: mor, cholera, šarlach, španielka, brušný týfus, zápal mozgových blán, TBC…

Z histórie a zo smutných životných príbehov poznáme, že už v roku 1624 v čase veľkého moru, prišiel náš vzácny kňaz Juraj Tranovský o troje detí (Konštantína, Máriu a Eliáša). Denne pochoval aj 24 ľudí. A práve v najťažšej životnej úlohe začal skladať duchovné piesne a modlitby, v ktorých vyslovene prosí o odvrátenie epidémie. Je autorom prvého nášho spevníka – Cithara sanctorum – a tak si ich môžeme čítať, spievať aj dnes podľa Tranovského. Ako vravel: „Dvakrát sa modlí ten, kto spieva…“

Poznáme aj iný smutný životný príbeh nášho hlásnika národa Janka Kráľa, ktorému v roku 1825 za dva mesiace zomrela 6 ročná sestrička Terézia a o dva mesiace ročný brat Jozef. Pri ich úmrtí je napísané – vysoká horúčka – cholera? Zomrelo vtedy veľa detí i dospelých.

V čase, keď  pôsobil ako správca školy Karol Ruppeldt zažil aj ohňovú katastrofu (13. júla 1883) a v školskom roku 1886/87 zažil epidémiu. Školský rok sa neotvoril. Najprv bol rozšírený šarlach a potom sa rozšírila cholera. Školy boli zatvorené, ľudia mali dodržiavať vyhlásené nariadenia. Vyučovanie začalo až 14. decembra. V tomto období už v cirkevnom zbore pracovali vnútromisijné spolky. Aktívne pracoval spolok Dobrodej, spevokol Tatran, ktoré nezabúdali na zdravotnícku osvetu a i priamo sa starali o chorých a núdznych. Hlavne prevencia sa stala i neskoršie hlavným cieľom všetkých projektov, ktoré realizoval MUDr. Ivan Stodola a Spolok slovenskej evanjelickej diakonie spolu s Červeným krížom.

Spracovala: Daniela Fiačanová (zborová archivárka)